Akoby nás oberala o možnosť prevádzať nekalé praktiky v skrytosti. Najhoršie na tom však je, že do nezávideniahodnej situácie sa dostali predovšetkým tí, ktorí november pripravovali, ktorí v komunistickej dobe preukázali odvahu vzdorovať moci a riskovali svoje vlastné životy. Zdá sa, že spoločnosť v snahe urobiť hrubú čiaru za minulosťou, sa ich snaží zbaviť.
Paradoxom je, že práve statoční ľudia, ktorí preukázali hrdinstvo za komunizmu sú marginalizovaní, dokonca považovaní za vinných, že priviedli spoločnosť do stavu, v akom sa teraz nachádza. V súvislosti s tým citujem slová V. Palka z jeho najnovšej knihy Levy prichádzajú:„Prečo pripomíname historické zásluhy slovenských kresťanov na páde komunizmu? Aby sme pestovali kresťanský triumfalizmus? Nie. Zdôraznenie ich príbehu nám poslúži na zvýraznenie paradoxov súčasného sveta, ktoré sa začali črtať hneď po páde komunizmu, ale ktoré sú ešte výraznejšie dnes......".
Pre mňa osobne novembrové posolstvo zostalo veľmi dôležitým motívom a inšpiráciou pre celú postkomunistickú dobu. Často som sa vracala do minulosti a analyzovala svoje postoje a postoje všetkých okolo mňa. Dodatočne som objavila pretvárku, farizejstvo a servilnosť vo svojom najbližšom okolí. Vedela som, že totalita sa zapísala veľmi hlboko na deformácii charakteru človeka. Preto som dúfala, že nová doba otvorí novému človeku nové horizonty a všeobecne sa spoločnosť posunie v morálnej sfére dopredu. Za najväčší poklad som považovala tisícročiami osvedčené kresťanské hodnoty, ktoré nám zanechali naše predchádzajúce generácie. Dúfala som, že si ich väčšina národa osvojí a predíde sa tak mravnému úpadku, mravnej kríze. Či chceme a či nechceme musíme priznať, že súčasnej gorile sa darilo rásť na podhubí bezhodnotového prostredia. Na podhubí pragmatizmu, túžby po zisku, farizejstva a snahe po falošnom dobre. Čím viac sa jej protagonisti vzdialili od vyššieho mravného princípu, o to obludnejšie rozmery nabrala.
Dlhšiu dobu ma znepokojoval odklon KDH nie len od novembrového posolstva, ale aj od snahy presadiť pravé kresťanské hodnoty v politike a v spoločnosti. Pozornosť kresťanských politikov sa zamerala na získanie dôvery občana za každú cenu a preto sa sústredila viac na pragmatickú stránku veci. Najviac ma znepokojilo, keď kresťanskí demokrati uprednostnili hru na „vlastný úspech" a nepostavili sa verejne proti žiadnemu obvineniu zo spolupráce so Smerom. Proces zbližovania KDH so Smerom sa však naštartoval už po odchode Mikloška a Palka z KDH. Stávalo sa stále jasnejším, že splynutie dvoch hodnotovo vzdialených strán sa nedá zastaviť. Po mojom 22 ročnom členstve v KDH som požiadala o jeho zrušenie.
Za uvedených okolností sa začalo kreovať nové politické hnutie I. Matoviča. Priznám sa, že som zo začiatku mala problém zmieriť sa s Matovičovým emotívnym vystupovaním. Mnohí ho považovali za politicky nedozretého mladíka, iní mu vyčítali vulgárnosť a impulzívnosť. Keď sa Matovič obrátil na KDS a OKS ohľadom účasti na jeho kandidátke, považovala som oslovenie ľudí na pravej strane politického spektra za dobrý nápad. Návrh Matoviča umiestniť straníckych nominantov na posledných miestach tieto významné osobnosti prijali a prijali tak podmienky, ktoré im Matovič stanovil. Sám Matovič začal v mojich očiach nadobúdať na dôveryhodnosti hlavne z toho dôvodu, že dal možno poslednú šancu uchádzať sa o hlasy voličov „veľkým mužom novembra".
Keď ma oslovili ľudia, o ktorých dôveryhodnosti som vôbec nepochybovala, súhlasila som s účasťou na kandidátke. Páčil sa mi výber ľudí na kandidátke, sú to výnimočné a neobyčajné osobnosti. Bola som nadšená, že sa kreuje nová nádej Slovenska. Všade som obhajovala Matovičovu myšlienku stransparentniť politickú scénu a hovoriť pravdu. Obhajovala som Matoviča proti všetkým tým, ktorým jeho správanie vadilo a čudovali sa, že sme sa dali nahovoriť na spoluprácu s ním. Dôveryhodnosť hnutia narastala, ľudia sa prebúdzali z letargie. Dovolím si povedať, že „muži novembra" dodali hnutiu patričnú príchuť. Dokonca vznikla nová šanca dostať do parlamentu vzácne osobnosti novembra. Za to som bola Matovičovi povďačná a priala som si, aby sme dosiahli čo najlepšie výsledky. Až do chvíle, keď Matovič začal meniť pravidlá hry. Keď sa objavil „detektor lži" ako usvedčujúci prostriedok, ako Boží bič. A podozrenie začalo padať do vlastných radov. Najprv prví dvadsiati, potom všetci, potom iba Palko a Zajac. Začal hon na „gorilu" tam, kde sa nenachádzala už aj preto, že si kandidátov vyberal podľa vlastných kritérií on sám.
Je smiešne, keď chceme pošpiniť ten kúsok čistého priestoru, ktorý si v súčasnej gorilej ZOO vyhradila naša kandidátka. Je smiešne, keď si tento „rezervovaný priestor na čistú hru" sami pošpiníme. Nie je všetko o gorile. Sú tu ešte stále existujúce hodnoty ako česť a rešpekt. Rešpekt voči tým, ktorí sa nedali „uplatiť" ani za komunistickej doby, keď úplatok bol prejavom bežnej komunikácie. Rešpekt voči tým, ktorí nepredali svoju česť za funkciu, za domy a autá, ale riskovali svoje pohodlie, mnohokrát aj to najvzácnejšie, svoje životy. A to je dôvod, prečo odchádzam z kandidátky OLaNO. Odchádzam, pretože sa čistý priestor značne zredukoval a moje novembrové posolstvo sa bez „posledných mužov novembra" nedá naplno realizovať. Hovorí sa, že z idúceho vlaku sa nevystupuje. Ale niekedy sa musí, keď vlaku niekto zámerne zle nastavil brzdy a keď sa zdá, že po 22 rokoch bol odstrel posledných symbolov novembra organizovaný a naplánovaný.
S úctou
Dagmar Babčanová
