Prečo podporujem štrajk učiteľov

Autor: Dagmar Babčanová | 29.1.2016 o 10:47 | Karma článku: 7,04 | Prečítané:  459x

Kritická situácia slovenského školstva nie je zďaleka iba súčasným trendom, alebo dôsledkom postkomunistického vývoja spoločnosti. Naopak. Ja tvrdím, že zlý systém bývalého komunistického školstva sa nepodarilo vôbec zreformovať,

pretože na jeho čele boli vždy ľudia, ktorí buď boli poddanými služobníkmi bývalého režimu, alebo otázkam školstva celkom nerozumeli, alebo boli pod tlakom permanentného nedostatku financií, čo bránilo presadiť akúkoľvek vylepšenú formu fungovania slovenského školstva. Samozrejme  politika riadiaca sa iba prieskumami verejnej mienky nevygenerovala ministra s víziou a vedomím, že sa jedná o investíciu do budúcnosti, o investíciu neprinášajúcu okamžitý zisk.

Ak analyzujeme fungovanie školstva za komunizmu, musíme mať na pamäti politickú angažovanosť každého pedagogického pracovníka, veď nie nadarmo komunistický režim verejne vyhlásil učiteľa za avantgardu ideologického boja. Poctivá, oddaná pedagogická služba sa pozvoľne strácala s odumierajúcou vrstvou starých pedagógov, ktorých morálka pamätala ešte staré dobré časy a láska k práci so študentmi prinášala mnohokrát finančne neocenenú obetu. Mám pred očami starých pedagógov možno ešte z prvej republiky, ktorí svojim jedinečným vystupovaním a metódami práce stimulovali študentov k poctivej príprave a silou svojej osobnosti priviedli mnohých k dobrým výsledkom. Osemdesiate a deväťdesiate roky komunistického školstva boli silne poznačené ateistickou výchovou, čo zanechalo stopy aj v dnešnej dobe. Školské komisie skúmali rodinné zázemie každého  žiaka pred prijatím na stredné a vysoké školy a tí, ktorí mali záznam o návšteve náboženskej výchovy sa automaticky považovali za nepriateľov socialistického zriadenia. I napriek dobrým výsledkom sa mnohí z nich uplatnili vďaka Božiemu zásahu a ochrane, ktorú im nakoniec poskytla ich viera. Bola som svedkom mnohých rozhodnutí, keď vynikajúce študentky nepokračovali v štúdiu na vysokej škole z obavy, že je to úplne márne. Nehovoriac o štúdiu jazykov, ktoré bolo stále iba v rovine pasívnej znalosti, nakoľko kontakty s cudzími krajinami neexistovali a možno pár učiteľov nemeckého jazyka mali šancu stáže v bývalej NDR.

 I keď boli už vtedy snahy reformovať socialistické školstvo, dostať ho do uspokojivého stavu sa nikdy nepodarilo. Reformy prebehli implementáciou nových učebníc a školenia o nových vyučovacích postupoch sa utopili v narastajúcej ľahostajnosti a povrchnosti socialistickej morálky. Šialená administratíva, riadené myslenie, prikázané „výchovné ciele“ nadradené nad odborným vyučovaním, prevažovali. Stará kantorská morálka, ktorá úzko súvisela so stáročnou tradíciou kresťanského školstva, sa načisto vytratila.

Do takto devalvovaného priestoru vstúpila nová postkomunistická generácia učiteľov a študentov. Učitelia starej socialistickej školy nasávali novú slobodnú atmosféru v školstve podľa svojich predstáv. Vznikli rôzne typy škôl, medzi nimi o svoje pozície bojovali aj cirkevné školy. Budovali na nulových základoch. Túžba po slobodnom školstve zahnala do kúta všetky ťažkosti a prekážky, začínalo sa na zelenej lúke, ale nadšenie robilo zázraky. Postupne sa učitelia oslobodzovali od enormnej administratívnej záťaže, podporovali kreativitu študentov, viedli ich k slobodnému vyjadrovaniu názorov, to všetko tu pred tým nebolo. Organizovali sa študijné pobyty v zahraničí, prichádzali na pomoc lektori z USA a iných západných krajín a tak sa naše školy stále  viac otvárali svetu. Postupne však došlo k návratu administratívnej záťaže, veď inšpektori a riadiaci pracovníci zostali tí istí ako za bývalého režimu. Aj sami učitelia pociťovali mnohokrát slobodu ako záťaž a vybehané chodníčky z minulosti im viac vyhovovali. Školstvo nebolo schopné sa transformovať, vznikali rôzne univerzity ako huby po daždi, pričom kvantita predčila kvalitu. Finančne podcenení učitelia strácali motiváciu a záujem vyšších miest o školstvo sa vytratil. Školstvo sa stáva v súčasnosti obeťou rôznych vládnych stratégií, ktoré vnucujú školám nevhodné amorálne metodiky a vyčleňujú na tento účel aj finančné prostriedky. Nekontrolovaná manipulácia s dotáciami (minister dotuje súkromníka), zlé vybavenie škôl a podhodnotené platy učiteľov burcujú na poplach.

Vážme si možnosti slobodnej spoločnosti. Vážme si to, že je tu niekto, kto sa zdvihne od počítača a TV obrazovky a upozorňuje na nedostatky. A že sú to práve pre občiansku spoločnosť najpotrebnejšie rezorty ako je zdravotníctvo a školstvo, by nemalo nikoho nechať na pokoji. Alebo sa staneme súčasťou indiferentnej masy, ktorá reflektuje iba na uspokojovanie vlastných potrieb? Veď staré známe „čo ma nepáli, nehas“ je už súčasťou našej národnej tradície. A práve na našu ľahostajnosť sa spolieha Róbert Fico a celá vládna garnitúra. A k tomu, že sa všetko dá jednoducho zamiesť pod koberec, sme im už my všetci dali nejednu príležitosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?