Sloboda - by mala byť neodmysliteľnou výbavou každého politika, tobôž kresťanského. Cirkev učí, že bez pravdy nie je žiadna skutočná sloboda. Udržiavať sa v pravde znamená pestovať v sebe pokoru, nevpustiť do svojho srdca obdiv k prepychu, k peniazom, ku komfortu. Vyskúšať si z času na čas aj žobrácke šaty, zakúsiť chudobu, aby sa mohlo srdce zbaviť pýchy. Pýcha je veľkým nebezpečenstvom, pretože zbavuje politika sebareflexie, nahovára mu, aký je dokonalý, ako sa bez neho politika nezaobíde. Dostáva sa tak ľahko do područia vlastnej jedinečnosti, neomylnosti a stráca úplne zmysel pre zodpovednosť voči sebe a voči druhým. Len slobodný človek, ktorý sa snaží o moc nad sebou samým viac ako nad druhými, môže prebrázdiť zakonzervovanú štruktúru politického prostredia. Slobodný je ten, kto sa rozhoduje pre dobro, lebo zlo býva panovačné, skôr či neskôr človeka ovládne.
Čestnosť a statočnosť - vlastnosti, o ktoré sa treba zvlášť starať. Bez nich sa politik ľahko uchýli ku klamstvu, k podvodu. Dodržať slovo by malo byť prirodzenou súčasťou politickej kultúry. Slovo zaväzuje politika, je totiž vecou verejného záujmu. Nedodržanie slova pôsobí širokospektrálne a tvorí modelové situácie vo všetkých oblastiach spoločenského života. Od nedodržania slova je už len krátka cesta k podvodu. Nikto však nie je neomylný. Chyby sa hromadia, čím dlhšie politik v politike pôsobí. Dlhodobosť sa stáva limitom pre každého, aj kresťanského politika. Tu sa však omnoho viac vyžaduje pokora priznať si svoju vinu, zbaviť sa chiméry svojej neomylnosti. Zváženie odchodu politika v prípade podozrenia zo zneužitia moci je bežným javom vo vyspelých západných demokraciách. Takéto vyvodenie vlastnej zodpovednosti napomáha očisťovaciemu procesu - katarzii - bez ktorej sa demokratický systém nezaobíde. Ak sa tak nestane, dochádza k morálnej kríze politickej elity. Bezhodnotová politika ohrozuje demokraciu. Dejiny učia, že demokracia bez hodnôt sa rýchlo premieňa na jasnú alebo kamuflovanú totalitu
Odvaha - je mimoriadne potrebnou črtou kresťanského politika. Odvaha ísť proti prúdu tak, ako nám to ukázali mnohé obete komunizmu. Mať odvahu vystúpiť z davu a zastať sa pravdy aj vtedy, keď na to budem sám. Keď ma všetci vysmejú. V súčasnosti to znamená nabúrať skostnatené štruktúry „politickej korektnosti", ktorá vládne v EÚ a tiež na našej politickej scéne.
Svedomie - kresťan je povinný snažiť sa o dospelú a zrelú vieru, založenú na dostatočnom a sústavnom náboženskom vzdelávaní. Preto jeho svedomie by malo byť priebežne formované s cieľom zamerať sa na dosiahnutie spoločného a nie vlastného dobra. Nie nadarmo sa hovorí, že niekto má svedomie „ako vozovú plachtu". Chce sa tým vyjadriť skutočnosť, že používať termín svedomie ako kritérium pre správne rozhodovanie ešte správne rozhodnutie nezaručuje. Dá sa však zjednotiť na vznešenom cieli a tak aj skupinovo ale aj jednotlivo prispieť k presadeniu myšlienky „spoločného dobra". Svedomie kresťanského politika by nemalo akceptovať „praktický materializmus", pretože ten robí politika dobrovoľne zotročeného, ľahko manipulovateľného, závislého na konzume, na zarábaní peňazí za každú cenu, na honbe za vecami a pôžitkami tohto sveta. Takýto politik je podplatiteľný, dá sa kúpiť vo voľbách. Kresťanský politik by mal mať prirodzene zakomponovanú „výhradu vo svedomí" v súvislosti so záväzkami voči finančným skupinám, voči korupcii a okrádaniu.
Pamäť - bez dobre fungujúcej pamäte sa nezaobíde žiaden človek. Bez prehodnotenej historickej pamäte sa nezaobíde žiaden národ. Bez pamäte na dobu komunizmu by sa nemal zaobísť žiaden politik. Na Slovensku sme sa ešte s našou komunistickou minulosťou nevyrovnali. Odpustili sme, ale nikto neoľutoval a nikto nebol odsúdený a potrestaný. Preto nemôže slovenský kresťanský politik uvažovať o koalíciách s neokomunistickými stranami, ktoré si november vôbec nevšimli. Je to urážka všetkých nevinných obetí, ktoré komunistický režim pripravil o život. Je to urážka ponovembrových nádejí občanov, ktorí dúfali v lepšiu budúcnosť. V neposlednom rade je to výsmech právnemu stavu našej spoločnosti, kde sa zločin z minulosti nepotrestal, nevyprázdnili sme batoh naplnený nespravodlivosťou, ale nesieme ho stále zo sebou. Znovu sa netrestá zločin, znovu sa pod koberec zametajú rôzne kauzy a kauzičky, znovu politik nepredstúpi pred svojho voliča a neprizná svoju chybu. Možno je to paradox, ale vďaka slobode máme aj gorilu. Za komunizmu nebola gorila nie preto, že neexistovala, ale preto, že nebola sloboda, slobodné médiá, ani odvážni novinári.
Samozrejme, že limitom slovenskej politiky je aj zle informovaný, nedostatočne vzdelaný a nezodpovedný volič. Osobná zodpovednosť jednotlivca, obmedzovanie politickej aktivity iba na volebný akt, nezáujem o politické dianie, je vyústením nezdravej spoločnosti, ktorá potrebuje zmenu a transformáciu. Aj transformáciu politických strán. Naša spoločnosť potrebuje slušných politikov, ktorí by priniesli novú politickú kultúru. Je preto na každom z nás urobiť vo voľbách krok dopredu, aby sa ponovembrový ideál načisto nevytratil z nášho spoločenského života.
Vzhľadom na to, že kandidujem ako nezávislý na kandidátke hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, považujem za dôležité upozorniť, že tento blog vyjadruje môj osobný postoj, a preto môže, ale nemusí byť v súlade s postojmi iných ľudí na našej občianskej kandidátke. V mnohých a hlavne zásadných názoroch sa všetci na kandidátke zhodujeme, sú však názory, v ktorých odmietame hrať falošnú hru na názorovú jednotu a otvorene priznávame aj názory rozličné. Túto skutočnosť však nepovažujeme za niečo, čo nás rozdeľuje, ale skôr za niečo, čo nás vzájomne obohacuje pri hľadaní cesty k pravde.
